iwes

Dajme tomu, že ja som Ivana, že jeden z nich je Mišo a druhý Lukáš.

Na začiatok to stačí, pretože možno predbehnem čas, ale niekedy je lepšie keď neviete skoro nič a nemyslím si, že som najmúdrejšia, ale už som na veľa vecí prišla. Mala som 16. Hlúpa a mysliac si, že je to to najlepšie, čo môže byť pre mňa, som sa bezhlavo zalúbila.Vtedy mysliac, že je krásny a super, dnes vediac, že ma v podstate stretlo moje veľké nešťastie.

Ale začiatok. Veľká partia, zábava a všetko, čo k tomu patrí. Sama mierne opitá, som sa pozrela a nemohla uhnúť pohľadom, pretože tam sedel on. Je to staré klišé, ale naozaj som milovala jeho oči, kto bol zaľúbený, vie o čom píšem, kto nie , má šťastie. On ma nevnímal, mal čo to v sebe. Ale vtedy mi to bolo jedno, chcela som ho. Mala som obrovskú chuť ho pobozkať, silnú, nemohla som, bála som sa. Neviem, či zrovna mi v tom bránil iba strach,ale možno aj to, že som si neverila. Mne totiž v živote veci moc nevychádzajú. Pomaly sme išli všetci dákam do klubu, on domov. Zopakovalo sa to, ale s rozdielom, že po druhýkrát mi to vyšlo. Možno to znie ako cynizmus s cieľom ho získať, ale verte mi po všetkom, čo som s ním zažila a spoznala aký je, je to najkrajšie slovo. Ale bolo aj pekne, začali sme spolu chodiť. Keby ste ma videli v tom období, tak verte, či nie, ale keby ma zrazil kamión, tak mi to je jedno. Bolo to krásne, teda určite iba pre mňa. On ma mal rád, ale jeho mať rád, znamenalo, pôjdeme von, keď mi napíšeš, opijeme sa, zahúlim si a bude super. Vtedy mi to vyhovovalo, lebo som mohla byť s ním, bozkávať sa, cítiť ho. Ešte stále keď to teraz píšem mi je z toho do plaču, ale nie preto, že by som ho mala rada, ale z toho, aká som bola hlúpa. Myslieť si, že vás má niekto rád a pritom keby mal Mišo pre mňa niečo spraviť, radšej sa obesí. Už aj vtedy mi moja kamarátka vravela, že to nie je pre teba, budeš trpieť. Ale prosím vás, kto by v tej zaľúbenosti tomu veril. Teda ja nie. Takto to bežalo dokola, ale moje city sa stupňovali. Veľmi som sa zaľúbila, veľmi. Ostala som závislá, na ňom, celom. Jeho oči, dotyky, ústa. Skončilo to a viete, že doteraz ani neviem prečo? Možno moja hlúposť, moja túžba byť s ním, možno preto, že sme neboli pre seba dosť dobrí. Teda ja nie.

Toto bolo hrozné. Celé týždne so slzami v očiach, utešovanie kamarátkou, hľadanie útechy tým, že si vypijem. Nič nepomáhalo. Hádky s ním,a potom prišlo obdobie mojich chýb, veľkých a veľa. Striedanie chalanov, mysliac si, že to mi pomôže, ničenie samej seba alkoholom. Dnes mi je z toho zle, ako som sa ponižovala, mysliac si stále že sa ku mne vráti, že my dvaja patríme k sebe, že tak ako ja jeho ľúbim, tak aj on mňa. Nič sa nedialo. Urážky, nadávanie, ponižovanie, to bolo jeho. Mišo mal svoj názor, neberiem mu ho, ale nemal právo. Nepoznal ma. Súdiť človeka podľa chyb je zlé. Medzi tým som stretla aj jedného kamaráta, ktorý mi pomohol. Dajme tomu, že Jano. Ďakujem ti, nikdy nezabudnem! Už ani neviem ako, ale prešiel rok a niečo a ja som už naozaj nevedela, čo ďalej. Zrazu začal Mišo. Zmenil sa, ale nie kvôli mne. Zmenil sa mu život, nechcem súdiť, ale podľa mňa k horšiemu. Avšak na mňa bol iný, milší, začali me si vychádzať ako kamaráti, čomu ja som nechápala, ale bola som nesmierne šťastná. Asi som dostala z vnútra nádej, že opäť by sme mohli byť spolu. Choval sa tak. Mal však vždy vypité. Prešiel čas a ja už som nevydržala. Chcela som ho zase, pokúsila som sa a potom to prišlo. Ďalší kopanec od neho. Miša. Koniec. Nervy poddali. Dno je nič. Ja som bola ešte hlbšie. Lukáš, človek, ktorý sa na to dno pozrel a podal mi ruku. Chytila som ju. Toto je chalan, ktorý mi ukázal cestu, naprával, aj keď možno sám o tom nevie, všetko čo som pokazila, narovnával moje pošliapané a zničené cesty .Dlhé rozhovory, počúvanie jeho rád, to som potrebovala. Keď mi niečo bolo, bol prvý človek, ktorému som išla plakať. Viete, že neviem ani prečo? Nezvyknem nikomu len tak veriť, ale jemu áno. Cítila som to tak. Lenže jako som všetko zo seba dávala von, niečo do mňa zase prichádzalo. Neviem, či je to možné, ale je to tak. Zase som sa zaľúbila a kedysi som verila, že aj on do mňa. Poviem vám, že to, čo ten chalan spravil doteraz pre mňa , nespravil nikto z kamarátov.

Keď vás niekto oklame a zavolá vás von, len aby mohol byť s vami. Waw! Poviem vám to ma dostalo. Vtedy som ale stále pochybovala, lenže Lukáš mi povedal, že to musím cítiť a rozhodnúť sa. Spravila som. Neľutujem. Lenže aby to všetko nebolo pekné, začal pochybovať on. Vtedy som zase plakala. Neviem, či mi plač pomáha, ale určitým spôsobom ma oslobodzuje, tak ako písanie. Stále to ale bolí. Niekedy mám pocit, že Lukáš ma nemá rád a myslím si, že si to nenamýšľam. Niekedy, akoby všetko pekné išlo preč a on mi píše a rozpráva sa so mnou, iba z povinnosti. Lenže sú aj dni, kedy mám pocit, že ma ľúbi tiež. Ja to cítim. Z bozkov. Vidím to. A nechcem ho stratiť, nechcem aby to prestalo, chcem byť s ním. On sám ani nevie, že to on ma zmenil, že už všetko neberiem tak vážne, že všetko nie je čierne. Vlastne keby Lukáš vedel, čo pre mňa všetko znamená, možno by bol iný. Aspoň by ma mal rád a ak aj má, naznačil to niekedy. Teraz som voľnejšia. Nemám pocit víťazstva nad svetom, ale zase nad kúskom samej seba. A keby som zase padala dole, už viem, kam mám načiahnuť ruku.